Strata zamestnania jedného z partnerov, či už je to muž alebo žena, ovplyvní celú rodinu. Ako zvládnuť náročnú situáciu a čo všetko sa vďaka nej môžeme naučiť.
V pondelok ráno som bola u klienta, keď vtom mi zazvonil mobil. „Laura, môžeš prísť domov? Práve ma prepustili z práce.“ Zbalila som sa, nasadla do auta a vyrazila som. Srdce mi búšilo, myseľ pracovala na plné obrátky… Potom mi vyhŕkli slzy a začala som sa modliť.
Nedávno sme sa s Dávidom rozprávali o jeho práci. V ich firme došlo k zásadným zmenám na vedúcich postoch. Neustály stres a frustrácia spôsobovali, že už nedokázal robiť svoju prácu dobre. Často chodil domov vyčerpaný a so silnými bolesťami hlavy. Zveril sa mi, že nevie, či sa mu Boh snaží povedať, že nastal čas nájsť si inú prácu, alebo má zotrvať v tejto. Dohodli sme sa, že si opráši životopis, rozpošle ho pracovným agentúram a uvidíme. Možno mu Boh otvorí nejaké dvere. Odrazu sa nám to však vymklo z rúk.
Keď som dorazila domov, Dávid sedel v kresle v obývačke a civel pred seba. Ešte nikdy v živote som si nepripadala taká neschopná. Sadla som si mu do lona a obaja sme sa rozplakali. Keď sme sa vyplakali, modlili sme sa spolu. Vyznávali sme, že Boh je nad všetkým, že dôverujeme jeho plánu pre naše životy. Prosili sme o jeho pokoj uprostred neistoty, ktorú priniesla nečakaná strata zamestnania. To bol začiatok cesty, ktorá navždy zmenila každého jednotlivo aj naše manželstvo.
Začala som uvažovať, ako môžem prejaviť svoju lásku a podporu manželovi, ktorý už nemá prácu, do ktorej by každodenne odchádzal.
Nauč ho prať
Obaja sme si uvedomovali, že v blízkej budúcnosti bude mať Dávid viac času na to, aby mi pomohol v domácnosti. Vždy bol ochotný pomôcť, keď som to potrebovala – len jednoducho nebol poruke. A tak ma poprosil, aby som mu ukázala, ako sa perie, keďže teraz mal na to čas. Nikdy nezabudnem na to, ako počas prvého týždňa, čo bol doma, vstal od stola, len čo počul zapípať sušičku. Vraj musí ísť skladať uteráky. Pomáhal mi tiež s nákupmi, ranným odvozom do školy a kontrolami u zubára a čeľustného ortopéda. Bola som za jeho ochotu veľmi vďačná.
No a teraz na trochu vážnejšiu nôtu…
Povzbudzuj ho
Dávid potreboval, aby som ho často povzbudzovala. Zápasil s tým, že nie je dosť dobrý na to, aby si našiel prácu a postaral sa o rodinu. Musela som mu pripomínať, aký je pre našu rodinu dôležitý, akí sme naňho hrdí a ako veľmi ho ľúbime. Potreboval, aby som mu pripomínala, že to, ako sme sa modlili tie prvé hodiny a vyhlasovali, že Boh je nad všetkým, stále platí. Boh to má pod kontrolou a oplatí sa mu dôverovať. Dá mu pracovnú príležitosť, keď nastane správny čas – preto je taký dôležitý ďalší bod.
Modli sa zaňho
Aký väčší dar môžem dať manželovi, ako že sa zaňho budem modliť? Zverujem ho opatery toho, kto ho pozná lepšie a miluje ho viac, ako to dokážem ja. Veľakrát som nevedela, čo Dávidovi povedať, keď bol skleslý a frustrovaný. Nevládala som sa pozerať, ako upadá do depresie. V Biblii sa píše: „Hospodin podopiera všetkých padajúcich, dvíha všetkých skľúčených.“(1) Často som musela prosiť Boha, aby naplnil Dávidove potreby, pretože ja som to nedokázala.
Hovorte o strate zamestnania s deťmi
To, že Dávid stratil zamestnanie, poznačilo celú rodinu. Naše deti mali vtedy 11 a 15 rokov. Zakaždým, keď sme Dávid alebo ja chceli niečo kúpiť, náš pätnásťročný Rasťo protestoval: „Nie – potom už fakt budeme bývať pod mostom!“ Uvedomte si, že aj deti potrebujú vedieť, čo sa deje. Hovorte o tom s nimi spôsobom primeraným ich veku. Povedzte im, keď sa otec chystá na pohovor alebo mu niekto zavolá kvôli potenciálnej pracovnej ponuke. A najmä, modlite sa s nimi.
My sme sa napríklad veľakrát večer zhŕkli okolo postele našej dcéry Laury a spolu sme sa modlili. Ďakovali sme Bohu, že sa o nás stará, a prosili ho o prácu pre ocka. Nie raz som počula, ako Dávid Bohu ďakuje za to, že pred ním zatvoril dvere, keď ho neprijali na nejaké miesto. Dokonca aj po pohovoroch, ktoré vyzerali veľmi sľubne. Dávidovi sa podarilo v praxi ukázať našim deťom princíp „Hospodin dal a Hospodin vzal. Nech je požehnané meno Hospodina.“(2)
Priprav sa na zmenu
Potrebovala som byť manželovi oporou, ale to, že stratil zamestnanie, poznačilo aj mňa. Keď boli deti menšie, bola som s nimi doma. Neskôr som začala pracovať ako účtovníčka na voľnej nohe, preto som bola zvyknutá byť doma – sama! Zrazu mi neustálu spoločnosť robil manžel. Áno, malo to svoje výhody, keďže mi pomáhal, ale cítila som sa nesvoja.
Mala som svoj stereotyp: pripraviť desiatu, odviezť deti do školy, porobiť doma, čo treba, vybrať sa za klientmi – tak som to robila posledných 17 rokov. Ale teraz bol Dávid doobeda doma a zakaždým, keď som sa už-už chystala odísť, zarozprávali sme sa. A keď som sa potom vrátila domov a chcela som pokračovať vo svojej rutine (písať e-maily, vybavovať telefonáty alebo trochu si zacvičiť), našla som Dávida za počítačom v našej pracovni. Porozprávali sme sa a šla som chystať skorú večeru, pretože sme už nemuseli čakať, kým príde z práce.
Pristihla som sa pri tom, že túžim tráviť čas osamote. Niežeby som ho neľúbila a netešila sa, že som s ním. Z času na čas som však potrebovala aj priestor pre seba. Zistila som, že mi začína vadiť, že je stále nablízku. Zároveň som musela uznať, že keby to bolo na ňom, aj on by bol najradšej v práci. Obaja sme potrebovali byť ohľaduplní voči pocitom toho druhého.
Komunikujte spolu
Môj pocit bezpečia a stability sa do veľkej miery odvíjal od toho, že odkedy sme sa pred dvadsiatimi rokmi vzali, bývame na tom istom mieste. Manžel chodil každý deň do práce a zarobil toľko, aby sme z toho mohli vyplatiť hypotéku aj účty. Deti chodili do školy, kde boli spokojné, mala som okolo seba rodinu a priateľov. Teraz mi začalo dochádzať, že to všetko sa môže zmeniť. A nielen to. Prichytila som sa, ako premýšľam, nakoľko vlastne Dávid využíva čas, čo má k dispozícii – nakoľko sa vôbec usiluje nájsť si prácu. Rozptyľuje sa vecami, ako sú služba v cirkvi, domáce povinnosti a podobne, namiesto toho, aby sa venoval hľadaniu práce? Bolo nevyhnutné, aby sme sa rozprávali, ako sa cítim. A aby som ja od neho nemala očakávania, o ktorých ani netuší.
Hľadajte spolu Boha
Toto bola v živote nás oboch tá najdôležitejšia zmena. Dovtedy sme sa spolu ako manželia modlievali len sporadicky. Strata zamestnania a neistota nás donútili zomknúť sa a modliť sa spolu. Začali sme spolu úprimne hľadať Boha a jeho smerovanie. Teraz sa modlíme za všetko, či už máme spraviť nejaké rozhodnutie alebo potrebujeme riešiť svoje pocity. To všetko spoločne prinášame Bohu. Tiež sa modlíme jeden za druhého. Preukazujeme si tak vzájomnú lásku a máme pocit, že životným výzvam čelíme ako jeden tím.
Pár mesiacov po tom, čo Dávid stratil zamestnanie, mi Boh pripomenul verš z Biblie: „Neochvejne sa pridŕžajme nádeje, ktorú vyznávame, lebo ten, čo nám dal prisľúbenia, je verný.“(3)
Nemôžem povedať, že sme nemali aj ťažké dni. Nebolo vždy ľahké neprestať dôverovať tomu, že Boh má pre nás plán. Ale vždy som nakoniec dospela k tomu, že Bohu sa oplatí veriť a že je naozaj verný. Jeho plány slúžia na naše dobro a nemajú nám uškodiť. Jedno z najväčších požehnaní, ktoré sme dostali na našej spoločnej ceste po tieto uplynulé tri roky, je, že Boh vzal to, čo sme obaja vedeli v hlave, a votkal to do našich sŕdc. Niekedy sa tie najdôležitejšie veci v živote naučíme vďaka tým najťažším skúškam.
Ak tiež prechádzaš náročným obdobím a chcel by si sa o tom s niekým porozprávať, budeme radi, keď nám napíšeš.
