Cez úzkosť: Cesta k uzdraveniu

Ako si vysvetliť kapitoly života, ktoré by sme najradšej vymazali? Aj ja mám v živote kapitolu, ktorou by som najradšej neprešla, keby som to dokázala ovplyvniť. Teraz som však za ňu vďačná, pretože vidím, čo dobré mi priniesla.

V decembri 1997 som dostala záchvat paniky. Bola som na večeri s manželom a dobrými priateľmi. Myslela som si, že mám alergickú reakciu na jedlo. Tep mi vybehol na 120, zbelela som ako stena a nemohla som dýchať. Nevedela som, čo sa deje, ale ešte nikdy som necítila nič podobné. Pol roka predtým zomrel vo veku 31 rokov manželov brat. Až do tej chvíle som si myslela, že smútenie zvládam.
Po tom som si však začala uvedomovať, že stav úzkosti, ktorý som neustále prežívala, tak čoskoro neodíde.

Môj svet sa v dôsledku ďalších záchvatov paniky, rastúcich obáv a fóbií z jedla (vzhľadom na skúsenosť v reštaurácii) začal scvrkávať. Prehliadka u lekára potvrdila, že som fyzicky zdravá. Bolo to veľmi mätúce obdobie. A obdobie hľadania. Zápasila som s tým, prečo Boh dovolil, aby zomrel môj švagor. Mnohé roky som Boha držala v malej škatuľke, no strata švagra rozbila môj starostlivo poskladaný „príbeh“ na márne kúsky. Som skutočne ochotná prenechať kontrolu nad svojím životom Bohu? Dôverujem mu? Chcem veriť, že Boh sa na mojom príbehu podieľa do väčšej miery, ako si chcem priznať?

Konečne som začala byť úprimná k sebe aj k Bohu. A on bol na moje prekvapenie ochotný odpovedať na moje otázky bez toho, aby mi dal pocítiť moju malosť. Bol nežný a pritiahol si ma do svojho náručia. Začal mi ukazovať, že život nie je plný strachu. Začal mi ukazovať radosť. Začala som mu dôverovať a kúsok po kúsku mu prenechávať riadenie. Mojím obľúbený veršom sa v tomto období stal Jeremiáš 29,11: „Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami,“ znie výrok Hospodina, „sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej.“ A presne budúcnosť a nádej som potrebovala.

Táto kapitola však mala aj svoje pokračovanie. V roku 1999 som čelila smrti svojho otca. Už nejaký čas som netrpela takou silnou úzkosťou ako počas tých pár mesiacov v roku 1997. Vedela som však, že úzkosť drieme pod povrchom, že rana je ešte pomerne čerstvá a nezahojená. Začala som v cirkevnom zbore chodiť na podpornú skupinu špeciálne určenú ľuďom bojujúcim s úzkosťou a panickou poruchou. Nemyslela som si, že potrebujem ktovieakú pomoc, hľadala som len oporu, aby som nespadla do toho, čo predtým. Naučila som sa tam však všeličo o sebe aj o úzkosti. Ešte stále tam chodím, teraz ako pomocná vedúca. Veľmi ma teší, keď vidím, ako sa darí ľuďom, ktorí k nám prichádzajú a ktorých môžeme sprevádzať na ich ceste.

Pokračujem aj vo svojej duchovnej ceste. Boh ma nikdy nesklamal. Stal sa mojím najlepším priateľom a teraz mu dôverujem oveľa viac. Na začiatku som sa modlila, aby ma Boh uzdravil z úzkosti. Teraz viem, že som sa mala modliť takto: „Pane, v čom presne potrebujem tvoje uzdravenie?“ V priebehu procesu zotavovania mi Boh dal výnimočný dar. Vďaka ochote riskovať a skúšať nové veci som sa pustila do maľovania a písania. A vrátila sa mi radosť.

Ak sa stránka nenačíta, povoľ vo svojom prehliadači javascript.