Radosť mať menej

Na adventnom venci som zapálil prvú sviečku a s rodinou sme zasadli k večeri. Naše vtedy malé deti Laura a Marek sa usmievali, natešené, že sa blížia Vianoce, no mne na opätovanie úsmevu nezostala žiadna energia.

Mátali ma spomienky na Vianoce z predošlých rokov. Môj ročný príjem sa hýbal v šesťciferných číslach, a tak sa zaň dalo kúpiť materiálne šťastie, ktoré sme, podľa môjho názoru, potrebovali a ktoré sme si aj zaslúžili. S manželkou Táňou sme deťom zvykli zaobstarať pekné darčeky a sviatky sme zasvätili nakupovaniu, dobrému jedlu v reštauráciách alebo oddychu na pláži.

Tie časy však boli preč. Prišla kríza a ja som prišiel o prácu. Dlhy sa kopili. Táňa sa vrátila k práci učiteľky, ale z jej výplaty sme si ani náhodou nemohli dovoliť život, ktorý som považoval za prijateľný.

Rozmýšľal som, či ešte niekedy budeme šťastní.

ŽIVOT SA ZAČÍNA MENIŤ

V kostole sme začali sedávať v zadnej lavici. Chýr o tom, že máme finančné problémy, sa rýchlo rozšíril, a ja som o tom nechcel s nikým hovoriť. Dúfal som, že si nás nikto nevšimne. Keď som raz v nedeľu po bohoslužbách poháňal rodinu von z kostola, začul som hlas: „Patrik, počkaj!“ Bol to náš kazateľ, usmieval sa a v ruke držal obálku. „Toto ti niekto nechal u mňa na stole.“ Vo vnútri som našiel päťdesiateurovú darčekovú poukážku na nákup potravín a kartu s textom „Veselé Vianoce! Od priateľa.“

Tvár sa mi rozhorela od hanby. S Táňou sme sa všemožne snažili zostať sebestační. Nikdy som o pomoc neprosil iných – vlastne aj Boha som o ňu prosil len zriedka.

„To nemôžem prijať,“ zareagoval som.

„Musíš,“ odpovedal kazateľ. „Neviem, od koho to je.“

Po chvíli civenia na poukážku som si povzdychol. Potrebovali sme pomoc, a tak som si ju šuchol do vrecka.

Hoci sme celé roky vďačne podporovali náš zbor aj rôzne charitatívne organizácie, prijať darčekovú poukážku mi bolo asi také príjemné ako dostať päsťou do brucha. Potvrdilo sa, že lepšie je dávať ako prijímať. Po ceste domov som civel z okna a zaplavila ma vlna poníženia.

VIANOČNÉ OČAKÁVANIE

Nadšenie našich detí rástlo s každým decembrovým dňom. V posledný deň školy pred sviatkami sa Laura vrútila domov s návrhom: „Poďme na pizzu.“

„Zlatko, povedal som takmer šeptom, „to si už viac nemôžeme dovoliť.“

„Ale ja chcem, aby bol tento deň výnimočný,“ vrhla pohľad na Táňu. „Veď vždy chodíme na pizzu a do kina.“

Laura mala pravdu. Za normálnych okolností sme výnimočné príležitosti oslavovali v reštaurácii a návštevou kina alebo divadla. Zdalo sa nefér, že už si takúto zábavu nemôžeme dovoliť.

„Čo by si povedala na to, keby sme spolu upiekli domácu pizzu?“ navrhla Táňa.

Laura sa rozžiarila. „To by bolo super!“

A tak sme sa všetci štyri zhŕkli okolo stola a pripravili si vlastnú pizzu – vymiesili sme cesto, uvarili omáčku a na vrch poukladali, čo máme radi. Keď bola večera hotová, stlmili sme svetlá a jedli pri sviečkach. Potom sme sa všetci schúlili na gauči a pozreli si film z knižnice.

„To bolo skvelé!“ zhodnotil Marek, keď sa skončil film. „Robme to každý týždeň.“

Pod stromčekom si Laura s Marekom našli dve kolobežky. Kúpila ich Táňa za peniaze, čo dostala na Vianoce. My sme sa dohodli, že si tento rok darčeky nedáme.

SKROMNÉ ŠŤASTIE

Keď som sledoval, ako deti obdivujú svoje darčeky, spomenul som si na mudrcov a na to, ako doniesli dary Ježišovi. Narodil sa do tých najskromnejších pomerov. Ja som bol kedysi hrdý na to, koľko zarábam – myslel som si, že zo svojho platu dokážem vytvoriť šťastie –, ale Ježiš učil, že ak chceme vojsť do Božieho kráľovstva, musíme byť pokorní (Matúš 18,3-4).

Začal som si uvedomovať, že sebestačnosť mi bráni vstúpiť do kráľovstva. Ak mám nájsť skutočné šťastie, musím sa plne spoľahnúť na Ježiša a tešiť sa z jeho darov. Na to, aby som si uvedomil, ako sa o mňa stará, som však potreboval zomrieť sám sebe a privinúť sa bližšie k nemu.

V priebehu nasledujúcich týždňov sme od priateľov anonymne dostali ďalšie poukážky aj hotovosť – buď prostredníctvom kazateľa, alebo poštou. Čakali nás aj ďalšie príjemné prekvapenia, napríklad preplatok na daniach či dávno zabudnutý šek z dedičského konania. S pomocou zvonka sa nám darilo postupne ukrajovať z dlhov.

„Boh sa o nás stará,“ skonštatovala Táňa raz večer s úsmevom. „Dáme to.“

Rastúca dôvera v Božiu starostlivosť nám prinášala pokoj. Kedysi sme sa tešili z nových vecí, teraz sme mali mimoriadnu radosť, keď sa nám podarilo ušetriť. Mareka sme vzali za slovo: takmer každý piatok sme si doma upiekli pizzu a pozreli si film z knižnice. Kupovali sme najlacnejšie značky potravín, uplatňovali si zľavové poukážky a oblečenie sme mali zo second handu. Každé ušetrené euro akoby prehlbovalo náš vzťah s tým, kto sa o nás stará.

Do decembra nasledujúceho roka som si už na náš nový životný štýl celkom zvykol. Keď som sa v myšlienkach vrátil k úzkosti, ktorú som predtým cítil, uvedomil som si, že Boh mi dal vianočný darček:„Do všetkého som zasvätený: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť aj trieť núdzu. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (Filipanom 4,12-13).

Ak sa stránka nenačíta, povoľ vo svojom prehliadači javascript.