Prečo by ťa Boh mal pustiť do neba?

Hovorí sa, že nič nie je zaručené, iba smrť. Naša smrť je zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viac približujeme – či sa nám to páči, alebo nie. Premýšľal si niekedy nad tým, čo bude s tebou, keď zomrieš? Prečo by ťa Boh mal pustiť do neba?

Túto istú otázku položil kanadský arcibiskup Adam Exner vo svojej homílii. Prinášame ti jej prepis:

Homília arcibiskupa Adama Exnera

Predstavte si, že dnes zomriete a postavíte sa pred Boha. On sa vás opýta:

„Prečo by som ťa mal pustiť do neba?“

Zamyslite sa nad tým, čo by ste mu odpovedali. Prečo by vás mal pustiť do neba? Mám také tušenie, že mnohí – ak nie všetci – z nás by mu odpovedali nejako takto:

  1. Naozaj som sa snažil byť dobrý.
  2. Snažil som sa byť čestný.
  3. Bol som k ľuďom láskavý.
  4. Každý deň som sa modlil.
  5. Pravidelne som chodil do kostola.
  6. Prijal som všetky sviatosti.
  7. Aktívne som sa zapájal do života svojej farnosti.
  8. Vyučoval som katechizmus.
  9. Spieval som v chrámovom spevokole.
  10. Pomáhal som s upratovaním kostola.
  11. Finančne som podporoval misiu aj chudobných.
  12. Bol som dobrým manželom, manželkou, synom alebo dcérou.
  13. Celý život som usilovne pracoval a nekradol som.
  14. Chodil som na biblickú alebo modlitebnú skupinku a… áno! Bol som pokrstený Duchom Svätým a hovoril som v jazykoch.
  15. Vieš, Bože, nebol som na tom až tak zle, aj keď pripúšťam, že som nebol dokonalý. Kedykoľvek som zlyhal, činil som pokánie, išiel som na svätú spoveď a prijal som sviatosť zmierenia.

Myslím si, že väčšina našich odpovedí by sa niesla v tomto duchu. V čom je teda problém? Naháňa mi to strach, lebo sú to všetko nesprávne odpovede – každá jedna z nich! Prečo? Lebo pri každej z nich chceme od Boha, aby nás pustil do neba na základe toho, čo sme urobili my, nie na základe toho, čo urobil Ježiš. Ani sme ho nespomenuli! Hovoríme s Bohom, ako keby sme boli svoji vlastní spasitelia; odmietame prijať svoju neschopnosť a bezmocnosť; chceme mať veci pod kontrolou.

Nie je to o nás

Tieto odpovede odhaľujú, že vo veci spasenia sa v skutočnosti spoliehame na seba a nie na to, čo pre nás urobil Ježiš. Dôvody, ktoré sme vymenovali Bohu, odhaľujú ten najhlbší koreň hriechu prítomný u každej ľudskej bytosti: našu túžbu riadiť si svoj vlastný život. Nedokážeme veci pustiť z ruky a uznať, že sme bezmocní, že potrebujeme niekoho iného. Chceme byť nezávislí a žiť podľa vlastných pravidiel.

Práve tieto túžby po nezávislosti a vlastných rozhodnutiach viedli k pôvodnému hriechu Adama a Evy. Sú koreňom našej vlastnej hriešnosti aj hriešnosti farizeja, ktorý vošiel do chrámu, aby sa modlil. (Ev. podľa Lukáša, 18. kap., 9-14 verš) Všimnite si jeho modlitbu: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ten chlapík tam vzadu, ten hriešnik. Môžeš byť rád, že máš uctievača, ako som ja!“ Tento farizej spustil fanfáry na vlastnú slávu. „Robím toto, robím hento, postím sa, dávam almužny.“

Dal Bohu podobnú odpoveď, o akej sme hovorili pred chvíľou. Spoliehal sa na vlastné skutky a veril, že mu prinesú spásu. Toto podobenstvo však hovorí, že tento farizej neodišiel domov ospravedlnený.

Naopak, mýtnik v tom zadnom rade priznal svoju neschopnosť a bezmocnosť, bol pripravený podriadiť sa Bohu a kajúcne sa bil do pŕs, hovoriac: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hľadal pomoc a spasenie u Boha a evanjelium hovorí, že odišiel domov očistený a zmierený s Bohom.

Bez skutkov

Zamyslime sa nad učením svätého Pavla z Listu Rimanom: „… človek je ospravedlnený skrze vieru, bez skutkov podľa Zákona.“ A potom v Liste Efezanom píše: „… spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“

Musíme si uvedomiť, že spasenie nie je niečo, čo môžeme dosiahnuť z vlastných síl. Príliš často sa snažíme s Bohom vyjednávať: „Pozri, Bože, urobil som toto a toto, teraz si na ťahu Ty.“ Boh nám však nie je nič dlžný. Jeho spasenie sa nedá zaslúžiť. Je to dar – nezaslúžený dar z čistej milosti.

Nie je to úžasná správa? Nie je skvelé, že bremeno nášho spasenia nenesieme my, ale ho niesol namiesto nás Ježiš? Nám ho stačí len prijať a nasledovať jeho láskyplné vedenie.

Takže jediná správna odpoveď, ktorú môžeme dať Bohu, keď sa nás opýta, prečo by nás mal pustiť do neba, by mala znieť nejako takto: „Prijmi ma, Pane, lebo Ježiš, tvoj Syn, zomrel aj za mňa na kríži a vstal z mŕtvych, vyslobodil ma spod moci hriechu a dal mi nový život. Vierou prijímam tvoj dar spasenia. Prijímam Ježiša ako svojho Spasiteľa. Bože, toto je ten dôvod, prečo by si ma mal vpustiť do neba.“

To je ten správny dôvod. Sme spasení preto, čo pre nás urobil Ježiš, nie preto, čo sme urobili my. Tento jeho dar nám dáva zo svojej milosti, nijako si ho nemôžeme zaslúžiť.

Koniec homílie.

Si na rade

Keby si dnes zomrel a Boh by ti položil túto istú otázku, ako by si na ňu odpovedal ty?

Arcibiskup spomína, že do neba sa nedostaneme na základe svojich dobrých skutkov či vlastných zásluh. Ich menovanie Bohu by bolo znakom pýchy, nie pokory. Našou úlohou je spoľahnúť sa vo viere na to, čo pre naše spasenie urobil Ježiš a prijať ho ako svojho Spasiteľa a Pána.

Urobil si niekedy vo svojom živote toto rozhodnutie?

Ak ešte nie, klikni na našu Interaktívnu cestu, ktorá ti pomôže spoznať Ježiša. Ak preferuješ hlbšie hľadanie odpovedí, odporúčame ti náš bezplatný online kurz Prečo Ježiš?, kde ťa tvojím hľadaním bude sprevádzať tvoj vlastný e-kouč.