Ako vybudovať harmonické manželstvo

Za kým si ako dieťa zvykol prísť, keď si potreboval utešiť? Kto z dospelých bol v tvojom živote tým, kto sa o teba staral? Komu si mohol dôverovať? Kto ti napĺňal potreby, keď si bol smutný, osamelý alebo si cítil bolesť? To všetko ovplyvňuje neskôr aj tvoje manželstvo.

Som klinická psychologička a pomocou tejto otázky zisťujem, či mali moji pacienti v detstve spoľahlivú dospelú osobu vnímavú na ich potreby. Pre mnohých bola touto osobou mama, otec alebo iný opatrovník, ale až príliš veľa ľudí žiaľ odpovedá: „Nie, nemal som nikoho. U nás doma sa o pocitoch hovoriť nemohlo.“ Boh však do nás vložil potrebu fungovať vo vzťahoch, ktorá nás sprevádza od kolísky až po hrob – v prvom rade po vzťahu s ním a potom aj s inými ľuďmi. Pocit osamotenosti v emocionálnej oblasti poznačí každú časť našej bytosti.

Desiatky rokov vedeckého a psychologického výskumu potvrdzujú, že práve v ranom období života si človek vytvára bezpečnú a pevnú vzťahovú väzbu s primárnymi opatrovníkmi. Keď máme opatrovníkov, ktorí reagujú na naše fyzické a emocionálne potreby, pevne sa k nim pripútame a dospievame s pocitom dôvery voči svetu. Vnímame ho ako prevažne bezpečný a taký, v ktorom sa dá veriť dôležitým ľuďom v našom živote.

Ak sme však mali opatrovníkov, ktorí primerane alebo konzistentne nereagovali na naše potreby, naša vzťahová väzba s nimi bude neistá. Môžeme tak vyrastať s presvedčením, že mať emocionálne potreby nie je bezpečné, respektíve že nie je dôležité hovoriť o nich, prípadne že je to niečo, čo treba potláčať, popierať alebo skrývať. Ale emocionálne nám môžu ublížiť nielen skúsenosti z detstva. Aj odmietnutie blízkym priateľom, vzťahy s opačným pohlavím, v ktorých dochádza k zneužívaniu, alebo iné traumatické skúsenosti v nás môžu vzbudiť presvedčenie, že ľudia sú nebezpeční, a preto si musíme strážiť svoje srdce.

Láska a manželstvo

Potom sa vydáme alebo oženíme. Vezmeme si človeka, s ktorým sme sa rozhodli stráviť celý život, ku ktorému sa chceme pripútať a ktorému sa chceme zdôverovať so svojimi najhlbšími túžbami, potrebami a pocitmi. Napriek tomu, že zúfalo túžime po tom, aby to bolo inak, spustia sa v nás staré emócie a znovu sa necítime bezpečne. Začneme preto v manželstve skrývať seba aj svoje pocity. Alebo v nás tieto emócie spustia hnev a bolesť a rozzúrime sa.

Ak v tom spoznávaš seba alebo svojho partnera, v prvom rade ti chcem povedať, že takých ľudí je na svete viac. A v druhom rade, že tvoj príbeh sa našťastie ešte nekončí. Neistota spojená so zdieľaním pocitov sa dá liečiť bez ohľadu na tvoju minulosť. Ochranný múr okolo tvojho srdca sa dá zbúrať a ty sa dokážeš naučiť veriť tomu, že partner ťa vypočuje, bude tu pre teba a bude reagovať na tvoje potreby. Manželstvo môže vytvoriť bezpečný priestor na tvoje uzdravenie.

Spoločný tanec

Doktorka Sue Johnsonová, zakladateľka párovej terapie s dôrazom na emócie, vraví, že začiatok konfliktu v manželstve a jeho riešenie pripomína tanec. Ak sa nám podarí zabrániť eskalácii konfliktu a hovoriť o svojich krehkých, chúlostivých pocitoch, hudba, na ktorú tancujeme, bude príjemná a uchu lahodiaca. Bude v nás vzbudzovať túžbu otočiť sa k sebe tvárou a začať spolu pomaly a ladne tancovať. Ak sa však konflikt rýchlo vystupňuje do pocitov krivdy a hnevlivých či kritických poznámok, naša hudba bude pripomínať skôr škrípavý, ucho drásajúci hluk, ktorý v nás bude vzbudzovať túžbu bojovať alebo sa skryť.

Volám to tanec amygdaly, pretože keď sa konflikt vystupňuje, prestávame používať prefrontálnu mozgovú kôru či vyššiu úroveň, racionálny mozog a začne nás poháňať amygdala, primitívnejšie centrum hrozieb. Tá nám signalizuje, že sme v ohrození, a preto musíme bojovať, utiecť alebo stuhnúť. A keďže práve do amygdaly máme odtlačené bolestné skúsenosti z minulosti, presviedča nás, že na blízkych ľudí sa nedá spoľahnúť. Že tu pre nás nebudú, keď ich budeme skutočne potrebovať.

Tvoj partner medzi týchto ľudí nepatrí, ale tvoja amygdala to nevie. A tak ti telo káže spraviť to, čo si robil predtým: bojovať tvrdšie, hlasnejšie, neľútostnejšie. Alebo sa uzavrieť do seba, utiecť, lízať si rany alebo sa niečím otupiť, aby si sa cítil lepšie. Ale za žiadnych okolností nesmieš dať najavo zraniteľnosť, pretože byť zraniteľný znamená nechať si ubližovať.

Vo vlastnom manželstve aj v rámci párového poradenstva som dospela k presvedčeniu, že bez ohľadu na okolnosti sa páry zvyčajne hádajú o jednej a tej istej veci. Raz to môže vyzerať ako hádka o domácich prácach, inokedy o deťoch, ale koreň je obyčajne ten istý a spúšťa v nás záchvat paniky súvisiaci so vzťahovou väzbou.

Pochytí nás panika, že partner si nás neváži, že na našich túžbach a pocitoch nezáleží. Že partner tu pre nás nie je, alebo nás dokonca ani skutočne nemiluje alebo nechce byť s nami. A skôr než dokážeme racionálne spracovať, čo sa deje, zareaguje naše telo a prejdeme do útoku alebo sa uzavrieme do seba – a to všetko sa udeje v zlomku sekundy.

Zdá sa ti to povedomé?

Ak sa máš začať uzdravovať, je dôležité pochopiť, čo sa s tebou deje. Ale ako zmeniť rokmi vžitú reakciu? Ako sa začať partnerovi zverovať so svojimi emocionálnymi potrebami a pocitmi?

V Prísloviach 15,1 sa píše: „Vľúdna odpoveď odvracia zlosť, urážlivé slovo vzbudzuje hnev.“ Vo svete psychoterapie je hnev považovaný za obrannú alebo povrchovú emóciu. Často je to prvá vec, ktorú pocítime, keď náš partner spraví alebo povie niečo, čo sa dotkne nášho citlivého miesta. Ale hnevom sa vlastne chránime pred chúlostivejšími pocitmi, ako sú bolesť, opustenosť, odmietnutie či neúcta.

Ak chceme zmeniť hudbu, na ktorú s partnerom tancujeme, najprv si musíme uvedomiť, aký hlbší pocit sa v nás spúšťa, a potom musíme tento pocit vyjadriť vľúdne a láskavo. Nepodarí sa to však zo dňa na deň. Na to, aby ste sa naučili meniť hudbu vo vašich konfliktoch, budete zrejme potrebovať aj pomoc zvonka. Tou pomocou by mal byť človek, ktorý vás usmerní a vytvorí bezpečný priestor, v ktorom si jeden druhého vypočujete.

Na začiatok si všímaj, čo sa s tebou deje, keď niečo spustí tvoju obrannú emóciu. Potom si polož nasledujúce otázky.

Pomocné otázky

  • Čo povedal alebo spravil tvoj partner? Spôsobil to pohľad v jeho očiach, tón jeho hlasu, niečo, čo povedal alebo nepovedal?
  • Čo v danej situácii vravíš sám sebe? (Myslí si, že som hlúpa. Správa sa, akoby som nebol dobrý manžel. Som zlá manželka. Nudí sa so mnou…)
  • Aké pocity to v tebe vyvoláva? Cítiš sa nemilovaný, ukrivdený, odmietnutý, smutný? Ako vnímaš vaše manželstvo?
  • Čo sa deje v tvojom tele, keď sa dostaví tento pocit? Cítiš napätie a chuť bojovať? Alebo cítiš hanbu a máš chuť skryť sa či utiecť?
  • Pokús sa doplniť nasledovnú vetu: Emocionálnym spúšťačom pocitu osamotenosti vo vzťahu u mňa je, keď vidím/vycítim/počujem _____________________. Navonok dám najavo ____________________, ale v hĺbke cítim ________________________.

Nezabúdaj, že partner nie je tvoj nepriateľ. Tvojím nepriateľom je hudba, na ktorú tancuješ. Mám však pre teba dobrú správu. Keď si začneš uvedomovať, čo je na tej hudbe zlé, môžeš ju začať meniť. Na začiatku musíš Bohu dovoliť, aby ti ukázal tvoje emocionálne rany, a potom ti začal svojou nežnosťou uzdravovať srdce. Ak chceme byť totiž schopní reagovať na partnera vľúdne a láskavo, najprv musíme byť vľúdni a láskaví k sebe samým. Láska a manželstvo patria k sebe.

Ak sa chceš podeliť o svoje skúsenosti s tým, ako vybudovať hamonické manželstvo alebo by si sa chcel porozprávať naším e-koučom, budeme radi keď nám napíšeš.

Autorka článku:

 

Ak sa stránka nenačíta, povoľ vo svojom prehliadači javascript.